Vianočné mestečko

Ako začať? Pred niekoľkými desiatkami minút som sa vrátil z nitrianskeho vianočného mestečka.
Neprekvapilo, ale ani nesklamalo. Hlavne že Yukiho sa usmievala :)

Presne 07.12.2011 o 17:21 (podľa autobusového stroja na čipové karty) som nastúpil do autobusu neskôr ako Yukiho, hoci sme nastupovali na rovnakej zastávke. Som rozhodnutý každý rok túto udalosť sláviť ako štátny sviatok.

Vystúpili sme. Pomaly. Vďaka prázdnemu autobusu sme si nemohli posedieť v autobuse dlhšie, ale nič to. Možno nabudúce. Pevným krokom sme sa vydali smerom na námestie. Už na začiatku pešej zóny som obdivoval výzdobu. Bola rovnaká ako minulý rok. Ale potešila :)

Prišli sme k tomu nitrianskemu stonehange-u (okrúhle usporiadanie stánkov nasvedčuje, že sa nechali inšpirovať našimi anglickými friendami :) ). Už zďaľeka bolo cítiť tú vôňu vianočnej atmosféry.
Samé svetielka, kooopec jedla, čaje, Ho-ho detský ovocný punč a nakoniec zázračné pódium, pri ktorom som sa dozvedel že Yukiho vie hrať na flaut a ja som ju zato počastoval prezývkou Kinderko - pretože je plná prekvapení.

Následne sme sa vďaka rastúcim gravitačným vplyvom H2O (inými slovami vďaka ďaždu) presunuli smerom Mlyny. Tu sme objavili "čaro" vianočných obchodných centier, ktoré nám ukázali všetko čo mohli. Nezabudnuteľnou ostane návšteva Pantha - Rei - nikdy som si nemyslel že tam na mňa bude pozerať sám Justinko Bieber. O to cennejšie bolo zistenie, že sa tam nachádza sám veľký Štefan Práca [Steve Jobs] v českom jazyku. Následný presun ku kuchárskym knihám bol zaťažkávajúcou úlohou pre oboch - museli sme odolať nádherným (obrázkovým) tortám a pizzám, originálne zabaleným špagetám. Malo to ale svoju výhodu - našiel som kuchársku knihu s názvom v zmysle - Ako zbaliť niekoho na jedlo - a veľmi sa mi páčila. Už som prisľúbil jej využitie pre Yukiho, takže sa má načo tešiť :)

Po ceste smerom k východu som neodolal vianočnému punču. Mohol som sa aj skôr opýtať či si Yukiho dá - nedala si. Ale aspoň ochutnala. Má zato odomňa Like. Po tom, čo sme stretli pána Gurbicza a slečnu Gogoľovú, Yuki len tak medzi rečou prehodila že o 19:00 by mala byť doma (práve bolo 19:02, poďla Yukihovských hodín bolo 19:14) sme sa pobrali na cestu autobusom. Tá dopadla výborne.
Na parkovisku nás ešte prepadla jedna mláka, ale vďaka nie mojej duchaprítomnosti sme ju úspešne zvládli a ja som odovzdal slečnu do rúk jej milujúceho dedka.

Čo dodať na záver? Len otázku pre Yuki - Zopakujeme si to? :D